Mala som žatvu. Musela som robiť okolo ročnej uzávierky. Musela ako musela. Veď to poznáte. Kedysi sa hovorilo, že „musíme len zomrieť“. Novšia verzia je, že „nemusíme, ono to príde aj samo“.
Ale chvalabohu , včera som sa preklopila do roku 2015. Inak, chudák naše lesy.
A niežeby som nechcela písať, ale to nutkanie bolo potláčané, lebo robota.
Otváram šampanské! Nie, neotváram. Nemám ho v obľube. Žartovne povedané „zdá sa mi, že potom tie bublinky idú všetkými dierami“.
Robila som si však všelijaké útržkovité poznámky.
Na starosť sa zo mňa stáva minimalista. Aspoň čo sa týka vecí. Hlavne tých, čo na ne sadá prach. Alebo sa zo mňa stáva realista? Môže byť, že aj leniviem. To k tomu prachu. Hlavne, že si to pekne obhájim. Konzumná spoločnosť už na mňa nemá. Nech sa skonzumuje sama.
Mnohí nemáme odvahu pustiť sa do rizika, lebo viažeme na seba iných ľudí, ktorých by sme tým mohli ohroziť. Alebo nemáme dosť odvahy vypadnúť z konfomity. Spadnúť do nejakého vákua a nemať istotu, že obstojíme, alebo že sa po čase objavia ľudia takého istého razenia a vytvoríme nové spoločenstvo.
Aj tí, čo nechcú pravidlá, majú pravidlo o nepravidlách. Takže bez pravidiel to nejde.
A základ je „nerob druhému to, čo nechceš, aby on robil tebe“.
Celá debata | RSS tejto debaty