Jahôdka

Ľudia bežne používajú pojem „výmena generácií“. Toto konštatovanie sa javí ako radikálne a neurčité. Nikde nie sú generácie presne stanovené. Po akom čase príde nová generácia? Vekové hranice sú veľmi široké a rôzne sa pri rôznych autoroch prelínajú. Neukončujeme činnosť určitej vekovej skupiny a nenahrádzame ju skupinou novou.

        Životy ľudí plynú vedľa seba a nie za sebou.

V širšom ponímaní začína obdobie adolescencie ukončením fyzických zmien obdobia puberty, od 15. roku až do 25. roku, ukončením štúdia na vysokej škole. V tomto období mladí ľudia prežijú veľmi dôležité udalosti svojho života: prvé zaľúbenie, dostanú občiansky preukaz, dosiahnu dospelosť, urobia skúšku dospelosti – maturitu, od 21. roku života môžu byť zvolení do zastupiteľstva, nastupujú do prvého zamestnania alebo ukončia štúdium na vysokej škole. Ide o postupný prechod do dospelosti.

Toto obdobie nie je len prípravným, prechodným obdobím alebo mostom medzi detstvom a dospelosťou, ale má aj veľkú vnútornú cenu pre mladého človeka, lebo sa utvrdzuje sám v sebe v konfrontácii a v porovnávaní s vonkajším svetom. Už má „svoj rozum, svoju hlavu“, ale ešte stále je tvarovateľný, prístupný zmenám, alebo sa utvrdzuje v tom, čo si vybral.

Budúci dospeláci budú tento svet tvoriť, zdokonaľovať alebo ničiť, podľa toho, ako sa k nim budeme správať my dospelí, formovať ich a byť alebo nebyť im príkladom.

Dnes celkom prirodzene a automaticky používame pojem mladá generácia. V historickej retrospektíve však mládež ako fenomén objavíme v relatívne blízkej minulosti. Prvý autor, ktorý zdôraznil potrebu „premostenia“ obdobia medzi detstvom a dospelosťou a ktorý de facto položil základ pre prvé hlbšie úvahy o adolescencii ako svojbytnom období, bol J.J. Rousseau (1712-1778). Jeho koncepcia „prirodzenej výchovy“ a tzv. návratu k prírode bola opretá o diferencovaný pohľad na jednotlivé etapy života. Vývoj človeka rozdelil do piatich štádií, pričom adolescenciu datuje medzi 15. až 20. rokom. Adolescencia je podľa neho dobou emocionálneho dozrievania a presunu od sebeckosti k záujmu o druhých. Život dostáva nový rozmer a minulé i súčasné skúsenosti nadobúdajú nový zmysel. Človek si uvedomuje, že teraz je skutočne narodený pre život a že nič ľudské mu nie je cudzie.

V historickom vývoji, s nastolením určitého sociálneho systému, nárastom poznatkov, výroby a rastom ekonomiky, hlavne potrebou vzdelávania, sa oddialila doba zaradenia mladých ľudí do pracovného procesu. Rozpad feudálnej spoločnosti viedol k výrazným sociálnym zmenám, ktoré sprevádzali nástup kapitalizmu. Urbanizácia, potreba voľnej a kvalifikovanej pracovnej sily, migrácia obyvateľstva a oddelenie života v rodine od pracovnej časti dňa malo rad sociálno-psychických dôsledkov. Štýl života dospelých sa postupne oddeľoval od štýlu života detí a obdobie adolescencie začalo mať špecifický význam (Macek, 2003).

Pre mnohých mladých ľudí je to čas vytriezvenia, ktoré zažívajú pri strete reality všedného dňa so svojimi predstavami a ideálmi, napr. v súvislosti vybratou strednou školou, profesiou, vzťahom k rodičom autoritám, v priateľstve a láske.

Termín adolescencia je odvodený z latinského slovesa adolescere (dorastať, dospievať, mohutnieť). Ako termín označujúci určité obdobie života človeka bol použitý prvýkrát v 15. storočí. Aristoteles (384-322 p.n.l.) navrhol periodizáciu života človeka, ktorá vychádza zo sedemročných cyklov. Adolescenti by tak zodpovedali tretej perióde (14-21 rokov). Bola chápaná ako svojbytné obdobie života, v ktorom má človek (muž) ukončiť svoj telesný a pohlavný vývin, formovať svoj charakter, myslenie a rozum. Mal by tiež študovať abstraktné disciplíny, ako je matematika, astronómia a teória hudby (Macek, 2003).

Oblasť osobnosti sa počas adolescencie natoľko rozvinie, že u 16 – 18 ročných mladých ľudí zisťujeme tie isté štrukturálne znaky v ich osobnosti, ba zvyčajne aj tie isté detailné vlastnosti, ktoré zostávajú pre nich charakteristické na celý život.

Oblasť osobnosti sa počas adolescencie natoľko rozvinie, že u 16 – 18 ročných mladých ľudí zisťujeme tie isté štrukturálne znaky v ich osobnosti, ba zvyčajne aj tie isté detailné vlastnosti, ktoré zostávajú pre nich charakteristické na celý život.

Odlišné môže byť zaraďovanie mladých ľudí, adolescentov, v iných kultúrach, lebo skupinu ako mládež, vôbec nepoznajú. Napríklad u prírodných národov je spoločnosť diferencovaná pohlavne a vekovo – status ženy a muža, resp. dieťaťa a dospelého sa tam výrazne líšia. Veľký význam prírodné národy preto prikladajú tzv. iniciácii – rituálnemu obradu prijímania detí, zvlášť chlapcov, do sveta dospelých. Má význam ako sociálna legitimizácia dospelosti.  V porovnaní s modernou spoločnosťou dospelosť sa u nich začína oveľa skôr, t.j. nepomerne skôr „obsadzujú“ pozíciu dospelého, správajú sa ako dospelí, „hrajú“ rolu dospelého. Napr. dievčatá u prírodného národa Naulov sa stávajú matkami už ako trinásťročné. Vysvetlenie, že sa tak deje preto, lebo tieto deti fyziologicky dospievajú skôr ako deti v modernej spoločnosti, je zjednodušujúce. Deje sa tak najmä preto, že v tomto type spoločnosti došlo k odlišnému sociálnemu zvýznamneniu fyziologických prejavov pohlavného dospievania ako v modernom type spoločnosti. Inak povedané, kým u prírodných národov sa zhruba kryje sociálny a biologický vývin tým, že sa pohlavnej zrelosti pripisuje v tamojšej spoločnosti značný sociálny význam – napr. rola ženy sa tam úplne kryje s rolou matky a sociálna identita ženy sa plne odvodzuje od sociálnej identity matky – v modernej spoločnosti nie je biologická zrelosť tou určujúcou pre prijatie detí do sveta dospelých. Určujúcou sa stáva až sociálna zrelosť, čo je však pojem značne nejednoznačný, zahŕňa mnoho významov od psychickej zrelosti, cez získanie vzdelania, právneho statusu dospelého v 18. rokoch až po získanie sociálno-ekonomickej nezávislosti na rodičoch. Priepasť medzi biologickým a sociálnym vekom v modernej spoločnosti je už natoľko veľká, že plodí pre dieťa i spoločnosť viaceré problémy, najmä  tzv. problém „krízy identity“ v dospievaní, o ktorej písal Erikson. Vývojom sa postupne dospelo k tomu, že vek ako sociálna kategória je kritériom určovaným konsenzuálne, teda na základe určitej spoločenskej dohody a potvrdzuje sa tradíciami, zvykmi či právnymi normami(Mišíková, Uhrová, 2001). Medzi obdobím dospelosti a detstvom jestvuje obdobie, všeobecne nazývané obdobím mladosti a ľudia, prežívajúci túto fázu života, sú považovaní za príslušníkov veľkej spoločenskej skupiny, nazývanej mládež. Jej existencia i štruktúra sa konštituovala až koncom 18. a začiatkom 19. storočia. No o existencii mládeže so skutočne všeobecnými znakmi a so všeobecnou platnosťou pre všetky vrstvy obyvateľstva môžeme hovoriť vlastne iba od počiatkov 20. storočia. Všeobecne možno povedať, že je vhodné pubertu pokladať prevažne za kategóriu biologickú, kým mladosť za kategóriu sociologickú a adolescenciu za kategóriu psychologickú. Najčastejšie sa považuje za koniec procesu dospievania zapojenie sa do stáleho pracovného procesu a uzatváranie manželstva. V súčasnosti sa za takéto obdobie uvádza dokonca interval až 12 rokov, obdobie medzi 20. až 32. rokom života. Túto skutočnosť môžeme označiť za „pluralizáciu“ veku mládeže. Expanzia vzdelávania mala za následok predĺženie mladosti a vytvorenie priestoru na existenciu mládeže(Ondrejkovič, 1997).

Zvláštnosti každého veku sa prejavujú len vo vzájomnom vzťahu rôznych vekových skupín, pričom charakter týchto vzájomných vzťahov úplne závisí na sociálnych podmienkach a sám ovplyvňuje ďalšie sociálne procesy. V Angličtine termín „adolescent znamená zároveň chlapec aj mládenec. Pojem „teenager“ zahrňuje mládež od 13 do 19 rokov.

Špecifická organizácia vekových skupín bola zaznamenaná už v antickom Grécku. V Sparte boli napríklad vekové skupiny zahrňujúce všetkých mužov od šiestich do tridsiatich rokov jednotne organizované štátom a kontrolované staršími. Vekové skupiny od šiestich do 18 rokov plnili funkcie výchovné, od 18 rokov do 30 rokov vojenské. Prevažujúcu časť tohto vekového obdobia prežívali oddelene od rodiny. V tridsiatke získal Sparťan plné občianstvo a bolo mu umožnené žiť v rodine. V šesťdesiatke sa stal členom skupiny, z ktorej boli volení členovia gerusie,  senátu.

Systém v Aténach presne vymedzoval jedinú vekovú skupinu efébov, zahrňovala mládež od 18 do 20 rokov a slúžila predovšetkým cieľom vojenskej prípravy. Školy pre deti od 14 do 18 rokov boli rôzne organizované a štát sa ich organizáciou takmer nezaoberal.

V republikánskom Ríme bola základným mechanizmom výchovy detí, v každom prípade u spoločenskej špičky, rodina. Najskôr dieťa vychovávala matka, neskôr, často s pomocou špeciálnych vychovávateľov spomedzi otrokov. Mladík bol vedený osobným priateľom alebo patrónom rodiny. Rímsky obrad iniciácie, t.j. odovzdanie mužského odevu (toga virilis), bol tiež predovšetkým rodinnou záležitosťou. Tento systém podporoval výchovu k individualizmu a orientoval mladého človeka predovšetkým na vlastnú rodinu.

V stredoveku špecifické vekové skupiny dospievajúcich (chlapcov) nehrali samostatnú úlohu. Podstatne iná je situácia v novoveku. Rozvoj spoločenskej deľby práce stavia jedinca do priamych aj nepriamych vzťahov so stále širším okruhom ľudí. Spoločenské postavenie a prestíž prestávajú byť funkciou veku. Platí zásada, že skúsenejší vedie menej skúseného, čo znamená, že právo na vedenie nezávisí len na veku, ale skôr na vzdelaní, vedomostiach a schopnostiach. Pritom však môže mať každá veková skupina  svoje vlastné predsudky. Deti, vzhľadom k zvláštnostiam svojho veku, majú sklon zveličovať originálnosť vlastnej skúsenosti, pre nich je všetko naozaj nové a zdá sa im, že doposiaľ napr.  nikto tak nemal rád, nemiloval poéziu. Otcovia pod vplyvom vkusu a zvykov svojej mladosti, majú časom sklon tieto zvyky a vkus absolutizovať a odopierať svojim deťom rovnaké právo na samostatné tvorenie, ktoré vo svojej dobe sami vyžadovali od vlastných rodičov. Tak vzniká názorová rozdielnosť a ako „ideologický problém“ je nastolená otázka šírky nohavíc, alebo spôsobu tanca (Kon, 1971).