Moja babka sa vydala do Starej Ľubovne. Tam sa narodila moja mama aj jej súrodenci. Keď skončila vojna, tak mama mala 6 rokov. Ešte ako deťom nám rozprávala svoje spomienky na detstvo a pre nás to bolo zaujímavejšie než čítaná rozprávka.
Cez vojnu si namiesto masla, ktorého bolo nedostatok, dávali na chlieb margarín. Chceli sme vyskúšať, aký je chlieb s margarínom. Tak sme to vtedy vyskúšali s Visou-vlastnou sestrou masla. Dalo sa to jesť. Vôbec to nebolo také hrozné, ako som sa obávala. Tá obava bola zrejme z toho prepojenia s vojnou. Naďalej preferujem maslo. Mama si spomína aj na balíčky z UNRRA. Ako im ešte jej babička vydeľovala keksíky, žuvačku a čokoládu zo zelenej krabičky. Mama si čokoládu šetrila, odhrýzala po kúsočkoch a schovávala v zásterke. Kúsok sa jej v tej zásterke nakoniec roztopil. Tiež z tejto pomoci dostala na Mikuláša dvojradový ružový kabátik.
Ako sa k Starej Ľubovni blížil front, tak sa hovorilo, že každý druhý dom podmínujú a ak bude treba, tak vyhodia do povetria. Dedko presťahoval rodinu do bezpečia a osobné veci s pomocníkom zamuroval v pivnici ich domu. Nakoniec sa do vzduchu nevyhadzovalo, ale skrýša bola vyzradená a veci ukradnuté. Mama hovorí, že svoje veci potom videla na druhých. Už s tým nič nerobili, lebo dedko ochorel a mali iné starosti. Babka začala predávať role, aby mala na lieky a zázračný nový liek – penicilín.
Ešte cez vojnu boli u nich ubytovaní Nemci a potom aj Rusi. Rusi prišli vyhladovaní, brali čo videli, ale keď objavili domácu tlačenku, tak nevedeli, čo to je. Najskôr si z nej musel odjesť dedko a potom bola ich. Býval u nich vysoký ruský dôstojník. Zabral spálňu. Babka tam mala v skriniach detské veci. Všetky si zobral. Mal aj pucáka. Cez poslednú vojnovú zimu mal dôstojník niekde odísť. Aj sa vybral na cestu a keď bol preč, pucák za ním zametal cestičku husacím krídlom. To aby sa rýchlo nevrátil. Ale sa vrátil, pre veľké záveje sa nikde nedalo dostať. Tento pucák si obľúbil moju mamu a doniesol jej kopec čajov,… z vyrabovanej lekárne.
Už po vojne si mama spomína, že v ich dome boli ľudia v dlhých koženných kabátoch a babka ich na kolenách prosila, aby boli zhovievaví, nebrali, alebo nezabíjali otca od štyroch malých detí. Boli to zrejme banderovci.
Aký je ten ľudský svet zvláštny.
Babkin otec bol srbský Nemec. Ich meno ste hneď identifikovali ako nemecké. Prababka bola Slovenka.
Babka sa vydala za muža s poľským menom, do Goralského kraja. Starý otec bol Moravan a stará mama Slovenka z Bábu.
Kto som ja? A kto ste vy?
Som srdcom Slovenka a všetci ľudia by mali byť bratia a sestry.
Pokial viem, v dlhych kozenych kabatoch ...
Celá debata | RSS tejto debaty