Jahôdka

Sú veci a spomienky, o ktorých musím napísať, aby nezanikli so mnou. Aby sa ešte niekedy, niekomu, niekde premietli.

Starý otec – s tvrdými upracovanými rukami a stále ofačovanými nohami po ťažkom úraze. Cez vojnu pracoval v zbrojovke na Morave a pre sabotáž celú ich smenu Nemci  zavreli do lágra. Starký prežil, ale keď sa vrátil, tak vážil pri výške asi 175 cm len 45 kg. Ja si ho pamätám ako starého otca, ktorý bol už doma. V 1962 v zime ho nešťastnou náhodou zrazilo auto a prešlo mu po nohách pod kolenami. Do konca života mu tieto rany mokvali a musel si ich ráno a večer preväzovať. Hneď po úraze to ale bolo také zlé, že lekári nevedeli, či prežije. Dostal sa z toho, ale starká nie. Do konca života mala psychické problémy.

My, deti sme mali každé leto starkých k dispozícii najmenej na mesiac. U nás bolo rozdelené, že otcovi rodičia boli starý otec a stará mama a mamina mama bola babka, dedka som nepoznala, lebo zomrel, keď moja mama mala 9 rokov.

Stará mama navarila vždy po chuti, aj keď sme nevedeli na čo máme chuť. Legendárne boli jej dolky a zajac s  kapustovo-smotanovou omáčkou. Zažila som ešte klasickú domácu zabíjačku. Zišla sa celá rodina. Synovia aj dcéra s deťmi. V čase, keď malo prasiatko padnúť na oltár obžerstva, tak deti a ženy boli v parádnej kuchyni. Tam sa potom piekli prvé odrezky a topila masť.

Starý otec bol pekár a stará mama kuchárka. Starký podnikal, ale moc sa mu nedarilo. Starká robila kuchárku v Carltone v Bratislave, ale  prehovoril ju prednosta stanice, aby išla robiť hlavnú kuchárku do staničnej reštaurácie.

Ich syn, môj otec, sa narodil v Bratislave-Dúbravke. Po vypuknutí vojny odišli na Moravu, odkiaľ bol starký. Včase, keď bol v koncentráku, starká sa musela s dvomi deťmi pretĺkať sama. Otec už ako malý chlapec slúžil u sedliaka, spával v maštali a bol stále hladný.  Raz potiahol farárovi chlieb a ten ho prichytil. Farár ho zmlátil. Otec do smrti nenávidel farárov. Stará mama varila na Vianoce polievku z rybích hláv, otec na to spomínal, a vyberala zbytky mäsa, aby urobila vianočnú polievku.

Pár rokov po vojne sa starí rodičia vrátili na Slovensko. V menšej obci kúpili pekáreň s dvomi pecami. Nepamätám si jej fungovanie, lebo skončili v 1955, ale pamätám si veľkú priestrannú miestnosť  kam chodila starká miesiť cesto a pamätám si pec, ku ktorej sa schádzalo po schodíkoch. Môj otec sa vyučil u svojho otca. Od desiatich rokov musel pomáhať. Keď im zavreli ich pekáreň, obaja odišli do blízkeho mesta robiť majstrov. Otec si dorobil školy, napr. pekársku priemyslovku v Pardubiciach,  a vypracoval sa na odborníka, ktorý zabiehal po technologickej a organizačnej stránke niekoľko moderných priemyselných pekární. Vrátil sa aj do rodnej Dúbravky.

U starých rodičov to bol vlastne komplex budov, väščích či menších, s vnútorným dvorom a malou záhradou. Mali sme k dispozícii tri povaly, kde sme v sene hľadali malé, práve narodené mačiatka, veľkú šopu so senom a  drevom na kúrenie a prístavok pre prasiatko, kurky a zajkov. Keď sa vydala otcova sestra, tak pekáreň prerobili na byt. Za obeť padla jedna pec. Druhú len zamurovali. Keby niečo. Otcova sestra s manželom si neskôr postavili vlastný dom a keď starkí zomreli, dom deti predali obci, lebo obce si vtedy mohli otvoriť prevádzku. Obec začala v starej peci opäť piecť. Po 89. prevádzku predala. Nedávno som sa mojej krstnej, otcovej sestry,  pýtala, ako je to so starkého  pecou. Praskla. Doslúžila. Nahradila ju moderná, elektrická.

Raz, keď som cestovala okolo, tak som sa zastavila obzrieť si známy dom. Nazrela som cez škáru v plote, či tam nepobehuje malé dievčatko …… či neuvidím starého otca usmievať sa nad tým, čo tie jeho vnúčence robia.

Či opäť nevyliezli na strechu zbierať mach a nebude musieť na nich vytiahnuť remeň. To sme fakt urobili a keby sme sa  z tej strechy, nedajbože, zgúľali, tak ….neviem. Vrátili sme sa zdraví, ale dole pri rebríku, ako sme po jednom schádzali, tak každý dostal výslužku, jednu po ruke „kamarátom“ – remeňom. Mali sme k dispozícii aj dielňu. Bol tam ponk, zverák a všeliaké náradie. Boli tam odložené motorky. Jedna staršia jednosedadlová, bordovej farby a druhá modernejšia, Pionier, červeno-biela. Cez hrubý, pevný trám bol prevlečený hrubý pevný drôt. Na ten sa dával pri zabíjačke hák a rozrábala sa tam svinka. My, deti, sme špekulovali a vyšpekulovali sme prevliecť tadiaľ reťaz, ktorá bola tiež v dielni k dispozícii, a urobiť si húpačku. Pre pohodlnejšie sedenie sme si na reťaz dali latku. Starký nás len pozoroval, usmieval sa a nechal nás vymýšľať.

Hrali sme sa aj na parašutistov. Vyliezli sme na skriňu a skákali do postele na pyramídu z perín. Periny to vydržali, ale latky v posteli nie. Priznali sme sa starkej.  Neboli z toho hromy-blesky, ale sa zapojila. Bude sranda. Posteľ sme upravili, akoby bola v poriadku, a večer sa starý otec s posteľou prepadol na zem.  Zobral to s humorom. Moji starkí namiesto matracov používali ešte vrecia naplnené senom a tak mali každý rok nové a voňavé.

Slzy padajú na klávesnicu.