„Mami, ako si sa ty vlastne dostala do učenia za fotografku? Vtedy to, podľa mňa, bolo pre dievča nezvyčajné.“
„Bol rok 1953. Mala som 14 rokov a mama tak rozhodla. Ja som skôr chcela ísť za tlačiarku, ale škola bola v inom meste a mama ma nechcela a z finančných dôvodov asi ani nemohla pustiť z domu. Aj keď moji dvaja starší súrodenci už pracovali a pomáhali pri financovaní domácnosti, kde bola ešte jedna mladšia sestra.
Moja mama, vdova so štyrmi deťmi, po smrti manžela ostala naďalej žiť v Starej Ľubovni. Bolo to kvôli svokre, ktorú bolo treba doopatrovať a nikto iný na blízku nebol. Ostatné deti odišli do hlavného mesta. Boli to moje tety, ktoré sa tam po vydaji dostali a ktorým môj otec ako najstarší a jediný chlap v rodine, zabezpečil veno. Sám sa ženil skoro štyridsaťročný. Medzi rodičmi bol 17 ročný rozdiel. Predtým mala priateľa, ale ten veľa pil a rodina bola proti ich vzťahu. Mamu poslali k rodine do Starej Ľubovne pomáhať s deťmi a tam sa s otcom zoznámili.
Babička za doopatrovanie sľubovala zanechať mame dom. Na smrteľnej posteli však prišla na to, že všetky svoje deti má rovnako rada a budú sa deliť. Moju mamu akurát ľutovali, že s tými štyrmi deťmi sa bude mať čo obracať. Mama sa obrátila o pomoc na svoju rodinu a vrátila sa do Vrútok, kde ju prichýlil brat. Našla si prácu v stoličkárni v Martine a neskôr, už na dôchodku, upratovala v škole.“
Prerušila som ju so svojimi spomienkami:“Pamätám si, keď som bola u nej, brávala ma so sebou, lebo už ma nemal kto strážiť . Vtedy som ešte nechodila do školy. Tá budova a priestory sa mi zdali obrovské.“
Mama pokračuje v rozprávaní:“To moje učenie bolo zvláštne a ťažké. Boli sme učni rôznych odborov. Stolári, kominári, stavbári a ja, fotografka. Mali sme všeobecné predmety a odborné predmety. Boli tam aj cigánske deti, ale tie sa museli najskôr naučiť čítať a písať. Mňa však nemal kto teóriu učiť. Táto profesia nebol veľmi rozšírená. Dnes má fotoaparát skoro každý, ak nepočítam v telefónoch. Teóriu som sa učila sama z dostupných kníh. Na prax som chodievala do skutočného, fungujúceho fotoateliéru. Keď sa to , o tej teoretickej výuke, vedúci ateliéru dozvedel, tak už ma zo školy často vyreklamoval. Robila som mnohokrát do noci. Hlavne keď bolo obdobie stužkových. So strachom, o desiatej v noci, som sa vracala domov. Aj inej práce v tomto ateliéri bolo veľa. Robili sa fotky pre Martinské divadlo a fotky z rôznych akcií a festivalov, kde vedúci chodil fotiť.
S dvomi krajcami omasteného chleba a neskôr s teplou polievkou, z vývarovne oproti ateliéru, som musela prežiť. Vedúci, pán Horník, bol hluchonemý. Keď som sa chcela niečo naučiť a „porozprávať sa“ s ním, musela som sa naučiť posunkovú reč. Písmená v posunkovej reči. Viem ich dodnes.
V zime, keď zamrzlo potrubie, musela som studenú vodu do kadí na pranie fotiek nosiť zo studne, na prvé poschodie. A potom z kadí zas načierať a vynášať. Čudujem sa, že z toho nemám reumu. Mladý organizmus sa s tým ešte zvládol vysporiadať.
Pani Horníková tiež pracovala v ateliéri. Bola to dáma. Mala rada kožuchy a kávičku so zákuskom v cukrárni. Zapisovala objednávky a viedla archív snímkov. Ja som mala „smolu“, že mám pekné písmo a všimla si to aj ona. Pani vedúceho-manželka išla do cukrárne a vtedy, dosť často, mi pribudlo zapisovanie zákaziek a vedenie archívu. Archív nadobro.
Po vyučení som išla do iného fotoateliéru, ale pláca tam bola mizerná. Sestra mi našla miesto v strojárňach, v metalurgickom laboratóriu, kde sa fotili kovy a nové výrobky. Toto pracovisko bolo klasifikované ako rizikové a preto sme dostávali prídel mlieka. Tam bola dobrá práca a mohla som si začať šetriť na vlastný fotoaparát.“
Vo mne tiež ožívajú spomienky a obrazy.
„Mami, mala by si svoje spomienky spísať. Skutočný život prináša najúžasnejšie príbehy. Skúsenosť sa nededí. Ale môže byť inšpirujúca.
Celú fotografickú výbavu si si vlastne mohla dovoliť až neskôr. Keď si sa vydala a mala si to ako koníčka. Bola si jedna z mála mám, ktoré chodili so svojimi deťmi na školské výlety, ako pomocný dozor k deťom, a zároveň si naše zážitky zachytávala do fotoaparátu. Pri následnej výrobe fotiek som sa pri tebe motala, nazerala a pomáhala. Bývalo to dlho do noci, lebo si už robila v obchode do šiestej do večera. Rozkladala som fotky po papieri, na sušenie. Na druhý deň som ich dávala do leštičky a potom podľa objednávky, za pár halierov, predávala spolužiakom.“
Obe sme rozcítené.
Ja sem-tam cítim potrebu písať úvahy, alebo spisovať príbehy, ale dlho mi trvá kým si nájdem čas a dám to na papier. Medzitým si to utriasam a ukladám v hlave. Keď to uverejním, dúfam, že si to aj niekto prečíta a bude to preňho prínosné.
Pre mňa je to určitá psychohygiena a akoby dlh voči mojim blízkym, žijúcim aj nežijúcim.