Jahôdka

Pamätáte si Zväzarm? Existuje ešte niečo také? Počas strednej školy som bola členkou Zväzarmu. Venovala som sa športovej streľbe a branným pretekom. Predtým to bola atletika. Krátke prekážky a skok do diaľky. Keď som prešla k starším dorastenkám, tak som už na tie prekážky nemala. Som malá, len kúsok vyššia od kýbľa. A ešte si ma doberali, že či som predtým nechodila na balet. Bolo to moc ladné a málo dravé.

Zväzarm sa intenzívne spájal s dvomi rokmi mojej mladosti. Preto môže ísť o malú nostalgiu.

Aj dnes v kategórii „trochu staršia“ by som si rada zasúťažila.

Dá sa vôbec vyčísliť aké škody nastali likvidáciou takýchto dobrých aktivít, záujmových organizácií?

Ja som začala v streleckom krúžku na strednej škole, reprezentáciou na Sokolovských a Dukelských pretekoch brannej zdatnosti. Jeden rok sme na takýchto pretekoch stredných škôl okresu skončili na druhom mieste. To nás posunulo na krajský pretek. Už si nepamätám ako sme tam skončili, ale pamätám si, že celý pretek lialo ako z krhly. Tepláky som si o chvíľu musela začať držať, lebo nasiaknuté vodou mi stále padali.

Telocvikárky a telocvikári na ZŠ aj strednej škole boli tí najsprávnejší ľudia a osobnosti. Zo strednej sme sa dve kamarátky, na radu a usmernenie nášho telocvikára Janka, dostali do streleckého klubu. Boli sme dve dievčence medzi piatimi najstabilnejšími členmi streleckého oddielu. Boli sme tam puškári aj pištoliari.

V zime fungovala malá vzduchovková strelnica. Malá, to znamená, že pred nami bolo 10 m a na ich konci terče, a za nami asi 1,5 metrový priestor, kde sa musel zmestiť odkladací stolík alebo stolička, ďalekohľad a všetky veci, ktoré ste potrebovali. Tesne pri stene bola lavička, kde sedávali tí, ktorí čakali až dostrieľame. Zo dvakrát som tam neskôr bola už so svojimi deťmi. Sedeli na lavičke, ale deti neobsedia. Pre nich to bolo príliš statické. Ani v ďalšej budúcnosti ich tento šport nezaujal. Venujú sa iným.

V lete sme chodili dvakrát do týždňa na malorážkovú strelnicu, ktorá bola v areáli fabriky v našom meste. Mala som vybavený zvláštny preukaz, aby som sa tam dostala. Tam sme mali v bunkri a v trezore odložené malorážky, ťažké kožené strelecké kabáty a ostatné veci.

Mama mi hovorí, že keď som bola malá a 5 minút som kľudne sedela, tak vedela, že som chorá. Moju hyperaktivitu usmernili do Sokola. Tam som sa mohla vyskákať, vybehať, vybesniť. V dosť krátkom čase to však zakapalo. Nemal tam s nami kto byť. Bolo to nejak krátko po šesťdesiatom ôsmom.

Kde sa vyskáču dnešné deti? Pri počítačoch a horšie pri počítačových bojových hrách? Kde nepadne ani kvapka potu a umiera sa tak bezbolestne a ľahko, ľahúčko?