Dnes mám dobrý deň. Dostala som pohladenie duše.
Pristane mi červená farba, alebo ja pristanem k červenej. Ráno, keď ma videl kolega, tak mi zalichotil, ako mi červená farba pasuje. Zloženie: červená šesťdielna tulipánová sukňa, dĺžky midi a červený pulóver so stojačikom.
Trochu neskôr v budove, kde pracujem, som sa na chodbe stretla s kolegyňou a tá sa na mňa usmiala a povedala: „Keď ťa vidím, tak hneď mám lepšiu náladu. Neviem prečo? Niečo …“
Nedávno to však v rámci srandy bolo vykompenzované inou kolegyňou, s ktorou sa pretekáme v „bonmotoch“.
Ona: „Ty si dnes nejaká dobrá a vysmiata. Nie si chorá?“
Ja: „Neboj sa, nenakazíš sa! Mňa to prejde.
Niekedy sa mi stáva, že ma znenazdania zaleje pocit šťastia a povznesenia. Samú ma to prekvapí. Spätne si začnem premietať z čoho to asi vzniklo. Nakoniec sa dopátram k úplnej maličkosti alebo banálnosti. Ale v konečnom dôsledku k ich príjemnému výsledku. Ako málo stačí ku šťastiu?
Pracujem v ústave pre miernejšie mentálne postihnutých mužov. Aj oni vnímajú, keď si zmeníme účes, alebo nám polichotia, že sme pekne oblečené. Služby = feminizácia.
Nedávno som chodila v čiernom. Jeden z týchto pánov sa ma opýtal prečo. Zomrel mi otec.
Vyjadril mi sústrasť.
Inak som v robote tak trochu sa exota, lebo v našom prefeminizovanom kolektíve, len ja často nosím sukňu a šaty. Niektoré kúsky v mojom šatníku majú aj cez tridsať rokov. Napriek tomu sú stále, alebo opäť?, xixi, in a môžem ich nosiť. Rekordérom je asi vestička z roku 1975, kedy v našom meste otvorili Prior.
Móde zdar a dobrému vkusu zvlášť!