„Nechcem byť starý!“ Povedal môj syn, keď videl svojho dedka bezvládne ležať na nemocničnej posteli a ako ho ja musím obriadiť. Otec mal našťastie ešte zdravý úsudok. Tam sa spolu naposledy videli a rozprávali. So mnou tiež.
Nejaký pán prezentoval v rozhlase svoj prieskum ohľadom „striebornej ekonomiky“. Naši dôchodcovia míňajú svoje peniažky na potraviny a bývanie. Západní na dovolenky. Podľa jeho logiky treba investovať so služieb dovolenkujúcich. Cudzincov. A zamerať týmto smerom aj výskum a ešte si robiť zásluhy, aký ohromný výskum som urobil. Mám pocit zvrátenosti z následku zabetónovania súčasného stavu. To je tá rovnosť?
Až mi je trápne to tu rozvádzať. Riešia len následok. V prvom rade je treba produkciu, prácu pre ľudí, z vyprodukovanej hodnoty u nás odvádzať daň u nás. Zvyšovať dane by vedel každý.
Musíte zomrieť zdravý, lebo pri bežnom dôchodku nebudete mať peniaze na zvýšenú starostlivosť v bezvládnosti. Ale z diskusie opäť prišla rada, treba sa pripoistiť. Vraj sa otvára široké pole pôsobnosti poisťovniam. Ideme robiť agentov. Ale asi len tak s teplou vodou.
Preto sa rozhodnite, či to v určitom čase ukončíte sami, alebo dopredu budete šetriť, aby vám potom niekto utrel r-ť.
Pýtam sa ako v detektívke: „Komu to prospeje?“
Aj keď starí ľudia sú šediví, nehovorí sa o šedej ekonomike, lebo to znamená niečo úplne iné, nekalé, ale o striebornej. Možno keby jej nebolo ….
Pritom vôbec nemusí ísť o neplatenie alebo neodvádzanie peňazí. Ide o vzájomnú pomoc z ľudskej blízkosti a dobroty alebo vzájomnej prospešnosti.
Ako bolo na počiatku, tak i dnes.
Ži a nechaj žiť!!!