Jahôdka

Sme nahnaní do jedného veľkého húfu. Pred sebou, vedľa seba, vidím iných nešťastníkov, ktorí sa tu tiež ocitli. Viem, že spoza nás to príde, ale tých za nami, nevidím. Najskôr padne človek po mojej ľavici, potom človek po mojej pravici. Prečo mňa vynechali? Mám iskričku nádeje, že mňa to nejakým zázrakom obíde. Trvá len okamih. Na zátylku zacítim studenú hlaveň. Súčasne sa cítim ako pozorovateľ aj ako obeť. Zaznie výstrel.

Vtom sa oslobodzujúco zobúdzam.

Ležím s otvorenými očami a nechcem spať. Nechcem, aby sen pokračoval.

Tento strašný sen sa mi sníval v noci po dni, keď zahynulo 295 nevinných ľudí.

Neuveriteľnou mi prišla na konci 20. storočia vojna v Európe, v Juhoslávii. A 21. storočie nezačalo o nič lepšie. V Európe, ktorá si konfliktov a vojen odskákala až-až.

To skutočne ľudia nie sú schopní sa dohodnúť? Musí nastúpiť hrubá sila krutostí?

Zdokonaľuje sa technika zabíjania. Návody sú cez filmy a bojové hry, ponúkané ako teplé rožky. Smrť príde rýchlo, akoby bezbolestne. Čím viac, tým menej citlivo. Osud jednotlivca nie je nič.

Kde sú návody na porozumenie, ústretovosť?

Zdokonaľujeme techniku, stroje, nezdokonaľujeme dušu. Ostáva malosť a primitívnosť ako z roku nula.

Srdce mi búši v úzkosti, čo bude, ako bude. Čo čaká moje deti, mojich vnukov?

Čo čaká vašich blízkych?