Jahôdka

Šťastní sú ľudia, ktorým práca je koníčkom. Dobrý a zlý učiteľ = šťastný a nešťastný človek?

Dokážeme sa zmieriť aj s tým, čo nie je to „pravé orechové“?

Dokážeme neotravovať svojou nechuťou život druhým?

Pretože som už dlhšie zo školy a mám dvoch dospelých synov, zážitkov a pohľadov na vyučujúcich a učiteľov je viac.

Zo siedmej alebo ôsmej triedy základnej školy si spomínam na pani učiteľku fyziky. Ako jediný učiteľ nemala svoje vlastné záznamy o žiakoch. Stačil jej triedny klasifikačný záznam. Nenosila pomôcky. Nedemonštrovala názorné ukážky. So spolužiakmi som sa o tom nerozprávala, ale z pani učiteľky som mala pocit, že ju učiteľovanie nebaví a nejako to už len vydrží. Vyvolala vo mne pocit, že nie sme hodní jej námahy. Zážitok v negatívnom zmysle to bol silný, lebo ani po mnohých rokov som na to nezabudla.

Môj syn, prváčik, chodil domov nespokojný a namosúrený. Napokon som z neho vydolovala, že pani učiteľka ho volá priezviskom, nie menom. Táto nová skúsenosť v jeho krátkom živote mu nepasovala. Vadilo mu to. Po rozhovore s pani učiteľkou sa veci napravili. Je vidieť, ako aj „maličkosti“ môžu zasiahnuť citlivú detskú dušu.

Pre mňa príjemnú skúsenosť som mala na strednej škole, keď som, v rámci skúšania, namiesto napísanie životopisu v úradnom štýle, napísala životopis vo veršoch. Učiteľ to zobral s humorom a dal mi jednotku.

Zamyslime sa nad týmito príkladmi. Práca pedagóga je náročná a vyžaduje veľkú dávku pochopenia, psychológie a empatie. V mladom veku jedinca určite spolovice, spolu s rodičmi, vplýva na formovanie človeka.

Záleží na človeku samom, koho prijme a považuje za svojho učiteľa. Pre mňa bol učiteľom a vzorom, po rodičoch, aj môj svokor. So svojou vytrvalosťou s akou bojoval s nepriazňami osudu a nadšením a trpezlivosťou, ktorými sa venoval koníčku, ktorému sa oddal.

Pred niekoľkými rokmi som v školskej práci napísala svoj názor na osemročné gymnáziá. Na začiatku ich existencie sa ešte vyberali najšikovnejšie deti, postupne sa kritériá zmäkčovali, ruka v ruke so zánikom, alebo potláčaním odborných škôl a učilíšť. Chcem povedať, že najšikovnejšie deti boli vytrhnuté z kolektívu rovesníkov, kde následne chýbali premianti, vzory pre ostatných a úroveň triedy išla dole. Na druhej strane vybraté deti prišli vtedy do prostredia, ktoré hlavne na začiatku nebolo pripravené na takýchto malých študentov. Tiež to zaváňalo elitárstvom, budovaným v čase formovania osobnosti.

Deťom chýba skúsenosť, preto potrebujú usmernenie dospelých. Možno aj s konfliktmi, ale s nádejou na najlepšie riešenie.

Nieže deťom chýba disciplína, disciplína chýba niektorým rodičom. Veci sa nabaľujú. Rodičia frustrovaní  každodennými problémami, starosťami o dôstojné žitie, si hľadajú ventil na tento pretlak. Mnohokrát si ho nekriticky urobili z učiteľov a školy. Tam, kde im, podľa nich, hrozilo najmenšie nebezpečenstvo odplaty. Ale tým, že išli proti učiteľovi, z dlhodobého hľadiska svojim deťom škodili.

Pri poslednom preverovaní vedomostí našich pätnásťročných sa v súvislosti s rodinou viac hovorilo o jej statuse. Sme chudobní, ale aj z chudobných pomerov  môžu vzísť velikáni. Rodiny zo svojho stredu podporovali najšikovnejšieho a on potom podporoval rodinu. A opäť sme na začiatku. Opäť sme sa vrátili k podstate, k rodine. Na malé fungujúce spoločenstvo, rodinu, sa naviaže ďalšia rodina a ďalšia a …. nádej.