Študovala som na strednej ekonomickej škole. Ešte za hlbokého socializmu. Myslím, že tá škola bola dosť o predpisoch, presných postupoch a formách. Dupľom v čase socializmu.
Prišiel čas preverovania našich vedomostí z písania životopisu. Takého, aký sa prikladá k žiadosti o zamestnanie. V ten deň som mala „úletovú náladu“ a tak môj životopis vyzeral takto, uvediem najzaujímavejšie časti:
Neviem, či bolo pekne, či škaredo.
Poludnie, či polnoc.
Proste chcela som sa narodiť
a bolo mi to jedno.
Budúci otec v labyrinte izieb
nevie nájsť si cestu.
Treba volať sanitku,
rýchlu a bezpečnú.
Celý dom má nohy tam,
kde hľadáme hlavu
a hlava nerozumná
stratila hlavu.
Kroky dunia do priestoru.
Za tie dvere on nesmie.
Chystá oslavu syna,
ale dcéra tiež nie je na zahodenie.
Z písania som mala ohromnú radosť. Usmievala som sa popod nos a strašne som bola zvedavá, akú rekciu vyvolám. Nebudem to ďalej naťahovať, ako žuvačku. Náš pán profesor nebol žiadny suchár a prejavil „pochop“ pre môj pubertálny úlet. Bolo to za jedna. Neskôr mi však povedal, že sa veru v zborovni radili, či päť, či jedna. Formálne, sucho vzaté to bolo zle. Slobodne, tvorivo, odvážne, za jedna.
Tento úlet ani po mnohých rokoch nie je zabudnutý a stále vyvoláva na mojich perách úsmev.
Stál za to.
Jún 2006