Tie najpríjemnejšie, na ktoré si mnohí v prvom momente spomenú, sú dozvuky po maturitnom večierku. Bez učiteľov, rodičov, dozoru. Najlepšie na chate v horách. Je však bežnejšie, že si človek pamätá to zlé, čo zažil, než dobré a príjemné. To považujeme za samozrejmosť. Všetkým by nám malo byť dobre a príjemne. Utópia.
Dobre, nebudem filozofovať. Ide mi o dozvuky olympijské.
Dva mesiace prázdnin. Pohroma pre rodičov. Za mojich detských čias som bola od tretej triedy odkladaná na tri týždne do pionierskeho tábora. Vôbec mi to nevadilo a bola som dokonca rada. Rodičia pracovali v obchode a v službách. Boli od rána do večera v práci. V tábore sa robievali táborové olympiády. V jedny prázdniny sa mi na takejto olympiáde podarilo vyhrať tri disciplíny. Tešila som sa na vyhlasovanie víťazov. Na vystúpenie na najvyšší stupienok. Vystúpila som len dvakrát a ostala som zmätená.Nemala som odvahu ozvať sa na štadióne. Na ubytovni som zašla za športovým referentom. Opýtala som sa ho, či ešte majú záznamy časov z tej a tej disciplíny, lebo ja som mala najlepší čas, ale nebola som vyhlásená za víťaza. Zistil, že s takým časom vôbec nepočítali, a jednoducho ho prehliadli. Spýtal sa, či chcem diplom. Vypíše mi ho. Iste chápete, že o diplom vôbec nešlo.
Veľmi dobre a hlboko sa viem vcítiť do sklamania Michala Martikána po nepriznaní zlatej olympijskej medaily. Ako povedal v jednom z rozhovorov, i keď mu možno medailu dodatočnej priznajú, nevystúpi si na najvyšší stupienok.
Tá chvíľa je nenávratne preč.
2005
Celá debata | RSS tejto debaty