Moja mama žehlila alebo mangľovala aj detské pančucháče a ponožky. Ja som už nebola taký pedant alebo otrok? Stačili všetky ostatné veci, ktoré s vekom a športovaním detí a manželovými košeľami, stále pribúdali. Stále viac času mi zožieralo žehlenie.
K žehleniu som nadobudla úprimný odpor!
Dôsledkom bola značná redukcia vecí, ktoré si zaslúžia moju námahu. Zostali len košele, nohavice a sem tam nejaké lepšie tričko. Drahé priateľky, s košeľami nám svitá na lepšie časy, s materiálmi, ktoré sa samé narovnajú pôsobením telesnej teploty.
Na rozdiel odo mňa, môj svokor žehlil rád. Táto činnosť ho podľa jeho slov ukľudňovala a svokra nemala námietky ani faktické poznámky.
Píšem v minulom čase, lebo tento úžasný človek, životom ťažko skúšaný, nás nedávno navždy opustil. S nadsádzkou som niekedy hovorila, že mi s deťmi pomohol viac ako ich otec.
Potom pri najbližšom žehlení som s úžasom zistila, že nenávisť k žehleniu je preč. Myslím, že nastalo zmierenie s touto činnosťou ako podvedomý druh komunikácie a čas spomienok na milovaného človeka.
Niekto si po prečítaní týchto riadkov pomyslí „ši-ši“, ale mnohí ma pochopia.
November 2004